Ležať na posteli a vymýšľať odpoveď, ktorou neublížim bolo pre mňa to najhoršie. Dve osoby opačného pohlavia a obe mám rada. Sakramenský problém (niekto si možno povie, že to nič, aké milé starosti, ale je to dačo).
Mám rada dvoch ľudí. Jedného ako kamaráta a druhého trochu viac. Páčim sa obidvom... Spravila som chybu, ktorú som si uvedomila príliš neskoro. Obom som dala šancu stať sa niečím viac, ako len kamarátom. Len jeden z nich to využil. A bol to len kamarát.
Dala som mu šancu a nádej a tým som ho tyranizovala. Ako totálna masochistka. Nemusela by som sa teraz kvôli tomu trápiť a vypisovať si žiaľ na blog, keby... Keby bolo keby... Keby bolo keby, tak sa teraz nad ničím nevzrušujem, všetko mi je úprimne jedno, bola by som flegmatická, sebecká, s celým svetom pri nohách. Ale miesto toho tu sedím a šibe mi aj pri najmenšom pomyslení na to, ako som dokázala nádejami ublížiť. Už som spomínala, že nádeje sú svine? Keď umierajú (lebo nakoniec predsalen zomrú), tak zo sebou berú aj všetky sny a pekné spomienky. Človek už nebude spomínať na to krásne, čo zažil, ale na to, čo mu tá hnusná sviňa spravila... Dúfam, že toto bude opačný prípad, proste taká tá výnimka, čo potvrdzuje pravidlo.
Som zúfalá. Ublížila som, hoci som ublížiť nechcela. A teraz ma to trápi. A neviem, čo mám napísať ako tú odpoveď...
